Juraj Majerský, Wittmann Battenfeld: Kam smeruje plastikársky priemysel?

Juraj Majerský, Wittmann Battenfeld: Kam smeruje plastikársky priemysel?

Rok 2019 bol pre mnohé priemyselné odvetvia prelomový. Snáď najväčším míľnikom bol však pre plastikársky priemysel. Vo všetkých masmédiách a na sociálnych sieťach sa začali objavovať obrázky morí plných plastov, zvierat, ktoré kvôli plastovému odpadu zahynuli, či začali prichádzať informácie o mikroplastoch, ktoré sa už nachádzajú aj v spodnej vode a v telách všetkých živočíchov.

Je dobré, že sa tieto obrázky a správy dostali von. Mne, ako plastikárovi sa rozhodne nepáčia a budem sa snažiť aj svojou troškou prispieť, aby sa situácia zmenila.

Úlohou nás, plastikárov je však momentálne presvedčiť zbytok sveta, že plasty nie sú zlé. Nie, skutočne nie sú zlé. Zlá je iba manipulácia s nimi po skončení ich životnosti. Nemenej dôležitá je ale aj fáza vývoja plastových dielov, ktorá by mala podporovať následnú recykláciu. To, čo je aktuálne najviditeľnejšie, je bezohľadné vyhadzovanie plastov na skládky, do prírody, ich nezmyselné využívanie, balenie každej zbytočnosti, zložitá recyklácia, či ich divoké spaľovanie v rozvojových krajinách.

Nikto z nás sa nemôže tváriť, že sa ho to netýka. Tie plasty, ktoré spaľujú v Ázii, či v Afrike, rovnako ako tie, ktoré sa dostávajú do riek a následne morí a oceánov, sú častokrát aj od nás. Ak si spomeniete, Čína zastavila dovoz odpadov z plastov z Európy k 31. 12. 2017. Dovtedy veľa z nás plastový odpad neriešilo. Až v tom momente nastalo zdesenie, čo bude Európa s vlastným plastovým odpadom robiť. A to zdesenie trvá dodnes. Niektoré rozvojové krajiny ešte plasty odoberajú, no je len otázkou času, dokedy. Toto zdesenie však treba využiť a obrátiť ho v náš prospech tým, že plasty budeme recyklovať a hospodárne využívať.

Wittmann Battenfeld 
Mlynček na drvenie plastu 


Momentálne neexistuje jednotný smer, ktorým sa plastikársky priemysel ohľadom recyklácie, či biodegradovateľných plastov vydá. Skôr to vyzerá tak, že tých smerov bude niekoľko. Musíme počítať s tým, že „konvenčné“ plasty tu s nami ešte zopár rokov pobudnú. Bioplasty sú už realitou a pomaly sa začínajú dostávať do bežného života, no aj tie majú svoje úskalia. Ako prvé je nutné rozlišovať termíny, pretože bioplast je pojem široký, nie vždy znamená to, čo si pod ním ľudia predstavujú a častokrát je rovnako „zlý“, ako plast „konvenčný“.

Najlepšou kategóriou „bioplastov“ sú tie biodegradovateľné, vyrobené z obnoviteľných zdrojov. Tie však takisto zatiaľ „spásu“ neprinesú, pretože na ich výrobu a náhradu plastov vyrobených z neobnoviteľných zdrojov nemáme absolútne dostatok kapacít, ktoré by tieto plasty vyrábali a v nasledujúcich rokoch to ani nevyzerá, že by kapacity nejak závratne narástli.

Momentálne dopyt po materiáloch na báze PLA (kyselina polymliečna) prevyšuje ponuku cca 8- násobne. (Zdroj Ing. Aleš Hlavička, spol. RADKA). Aj po raste kapacít, by sme však museli výrazne zvýšiť osiatu plochu, pretože bez kukurice by sme nemali čím kŕmiť hospodárske zvieratá, ľudí a v USA by nastala druhá vlna prohibície, keďže by nemali z čoho vyrábať tamojšiu Whisky. Ale riešenie problémov s plastami to je aj keď iba čiastočné.

Biodegradovateľným plastom samozrejme musíme nájsť uplatnenie, respektíve musia byť vyvinuté tak, aby dokázali funkciou a kvalitou nahradiť plasty nedegradovateľné. Je skvelé, že aj Slovensko má vedcov svetovej úrovne ako prof. Ing. Pavel Alexy, PhD.z STU Bratislava, ktorý spolu s tímom vyvinul biodegradovateľný materiál z obnoviteľných zdrojov s názvom Nonoilen. Verím, že aj vďaka úsiliu pracovníkov Oddelenia plastov, kaučuku a vlákien z Ústavu prírodných a syntetických polymérov  STU v Bratislave sa odvetvie pohne dopredu a tie najkritickejšie – jednorazové obalové plasty budú čoskoro nahradené biodegratovateľnými.

Nejakú dobu to však ešte potrvá, pretože potravinové obaly neplnia iba funkciu estetickú, ale aj chránia výrobok a predlžujú jeho životnosť. A na dlhú životnosť, predovšetkým u potravín sme si už zvykli, nastavili naše procesy (transport, skladovanie, predaj) a stálo by mnoho úsilia, energie a finančných prostriedkov, aby sme tieto svoje návyky zmenili. Aj to sa však môže stať. Príkladom sú rozširujúce sa „bezobalové“ obchody. Určite si aj sami spomenieme na ďalší príklad a to, ako sme si pár rokov dozadu nevedeli predstaviť, že by sme nedostali v supermarkete „igelitku“ zadarmo k nákupu. A dnes väčšina z nás chodí do obchodu s vlastnou taškou, „igelitky“ sú platené a málokto si ich už kupuje.

Ale späť k tým „zlým“ / dobrým plastom. Viete si predstaviť, že by sme teraz nahradili všetky plasty alternatívnymi materiálmi? Zrazu by sme namiesto plastov museli používať kovy, drevo, papier, či iné materiály. Lenže energetická náročnosť spracovania kovov je niekoľkonásobne vyššia, ako spracovania plastov. Rovnako na tom je aj drevo, či papier. Výroba papierovej tašky, ktorú si v obchode kúpite, zanecháva omnoho vyššiu uhlíkovú stopu ako taška plastová. Samozrejme, jej výhodou je, že sa v prírode rozloží (pozor! nemusí sa rozložiť, ak sa dostane na skládku komunálneho odpadu!), čo momentálne dokáže len máloktorý plast. Všetko má svoje „pre a proti“ a tu je len malý príklad, ako by to dopadlo, ak by sme sa pokúsili nahradiť obalové plasty alternatívnymi materiálmi:

Hmotnosť alternatívnych obalov by sa zvýšila 3,6 krát
Emisie skleníkových plynov by sa zvýšili 2,7 krát
Spotreba energie by sa zvýšila 2,2 krát
Veľkosť odpadu by sa zvýšila 1,6 krát
(Zdroj: Michal Babič z Ústavu makromolekulární chemie AV ČR na základe štatistík z www.bpf.co.uk, konferencia Central European Plastics Meeting)

Wittmann Battenfeld 
  

Tie čísla sú ohromujúce, však? A to je len malý príklad, koľko by nás stálo zastavenie výroby plastov v obalovom priemysle. Momentálne na to vôbec nie sme pripravení. Už teraz sa na Slovensku zdvíha vlna nevôle, proti drancovaniu lesov. Viete si predstaviť, čo by v tomto smere nastalo, ak by sme nahradili plastové obaly papierom? Mali by sme tu prinajlepšom púšť. Veľmi zvláštne by bolo aj nahradiť plastové diely napríklad v automobiloch. Väčšinu z nich by sme pravdepodobne nahradili pôvodnými, kovovými, či drevenými.

Bolo by zaujímavé sledovať z čoho by asi bola vyrobená palubná doska auta, z čoho dverná výplň, strešný podhľad, či svetlá. Nárast spotreby takéhoto automobilu, zmena jeho jazdných vlastností, komfortu, úžitkových vlastností, či bezpečnosti by nás posunuli o roky dozadu. Popri tom všetkom by sme museli výrazne navýšiť kapacity elektrární, aby sme pokryli zvýšenú spotrebu na výrobu alternatív plastov. A to ešte nespomínam súčasný trend elektrifikácie automobilov. Dojazd na baterky ešte nie je nijak veľký a po zrušení plastov by ešte rapídne klesol.

Budúcnosť sa zdá podľa predchádzajúcich riadkov pomerne čierna. Nie je tomu však tak. Základ je, začať sa chovať zodpovedne počas celého životného cyklu plastového, alebo aj iného, problematicky recyklovateľného materiálu. Už konštrukcia musí brať do úvahy, že životnosť výrobku sa jedného dňa skončí a bude ho treba ekologicky zlikvidovať. Ak na to bude myslieť už dizajnér a konštruktér, bude to mať konečný spracovateľ jednoduchšie.

Pri spracovaní odpadu – jeho recyklácii, regranulácii, či obyčajnom drvení a následnom opätovnom spracovaní ušetríme ďalšie množstvo energie, oproti výrobe nového materiálu. Nemusíme sa obávať, že by stroje tieto materiály nevedeli spracovať. Aj keď ich vlastnosti sú o niečo horšie, nové vstrekovacie lisy na plasty vieme vybaviť inteligentnými systémami na online úpravu parametrov, ktoré pomôžu zabezpečiť výslednú kvalitu výrobku. Áno, s najväčšou pravdepodobnosťou si budeme musieť zvyknúť na fakt, že nie všetky výrobky budú také vizuálne krásne, ako doposiaľ. Postupne bude musieť funkcia a účelnosť prevážiť nad formou. Doteraz šli ruka v ruke, no budeme musieť akceptovať fakt, že v rámci udržateľnosti nebudú všetky plastové výlisky vyzerať tak, ako sme boli zvyknutí.

Ale to je len otázka prístupu a pohľadu. Určite si zvykneme a nakoniec nám to ani nepríde ako niečo zvláštne. Obdobou tohto prístupu je aj dlhodobé používanie plastových výrobkov. Častokrát sa stretávame s tým, že výrobok s jemnou vadou spôsobenou opotrebením, vyhadzujeme. Ak však výlisok plní účel, prečo ho vyhadzovať? Že nie je krásny? Nevadí, jeho vyhodením by sme spôsobili škodu prírode. To je prístup rozumného človeka k výrobku.

Existuje však aj niekoľko technológií, ktoré dokážu znížiť objem, či hmotnosť použitých nových, ale aj recyklovaných plastov, čo je prístup technologický. Výborné sú tzv. sendvičové technológie, ktorými dokáže stroj nastreknúť a vyplniť krásny nový materiál, materiálom recyklovaným. Výsledok je taký, že na povrchu vidíte vizuálne bezchybný plast a po prerezaní zistíte, že vo vnútri materiálu sa nachádza iný, menej kvalitný.

Ďalšou technológiou je fyzikálne napenenie plastov plynom, najčastejšie dusíkom. Zníži sa ním hmotnosť použitého materiálu, no zároveň aj vizuálna kvalita, avšak pri veľmi nízkych stratách mechanických vlastností. V súčasnosti sa fyzikálne „napeňovanie“ používa pri technických dieloch, ktoré bývajú väčšinou ukryté, no nie je vylúčené, že sa začne používať aj pri dieloch viditeľných. Toto sú technológie, ktoré sú dlhodobo známe a zavedené v praxi (dokonca sa dajú aj vzájomne kombinovať). Nie sú však využívané dostatočne, pretože sú drahé. Existujú určite aj ďalšie spôsoby šetrenia materiálov, no tu nie je priestor, aby som ich všetky rozpisoval. V priebehu času sa určite objavia ďalšie technológie, o ktorých teraz ani netušíme. Základ je, uvedomiť si čo máme k dispozícii aktuálne a začať s tým pracovať.

Vo svete sa používa ešte pojem energetické zhodnotenie. Akokoľvek znie názov honosne, jedná sa o spracovanie odpadu v spaľovni. Výhodou spaľovne s energetickým zhodnotením je, že spálením odpadu vzniká využiteľná energia. Na Slovensku je však takýto postup iba v „plienkach“. Z môjho pohľadu by však spaľovňa mala byť až záverečným riešením pre plastové materiály, ktoré už ďalej nemôžu byť spracované z dôvodu opotrebenia, znečistenia, či definitívneho konca životného cyklu materiálu (väčšina plastov sa dá recyklovať iba niekoľko krát, potom už materiál stráca potrebné fyzikálne a chemické vlastnosti).

K výsledku sa však nedopracujeme jedným článkom v novinách. Na to je potrebná systematická práca na školách, vo firmách a predovšetkým zo strany štátov, aby vytvoril pre takýto prístup legislatívne podmienky a zvýhodňoval firmy, ktoré dokážu svojim výrobkom zabezpečiť čo najväčšiu mieru recyklácie, ekologickej likvidácie a zároveň dokážu šetriť materiál, či používať materiály recyklované.  Rovnako je však potrebné, aby sa aj štáty začali brániť dovozu výrobkov, po ktorých im zostane obrovský odpad, pretože je síce pekné, ak budeme ekologickí v našich podnikoch, no zo zahraničia nám sem bude prúdiť množstvo odpadu. Vtedy ten efekt bude malý a zároveň výrazne znechutí tých, ktorí budú do celej produkcie a ekologických aktivít zapojení. Jednoduchý nástroj, ako zatlačiť na dodávateľov zo zahraničia, sú clá a dane a predovšetkým ich koordinácia v rámci celej EU.

Wittmann Battenfeld 
Aj plastikárska firma Wittmann spolupracuje na vývoji biodegradovateľného materiálu so spoločnosťou ZEROPLAST  


Musíme si však dať veľký pozor, aby pri zavádzaní ekologických opatrení neprevládli radikálne názory ani na jednej, ani na druhej strane. Obe skupiny musia nájsť kompromis a ísť cestou, ktorá zabezpečí rozumnú mieru produkcie, s primeraným ekologickým dopadom a s primeranými nákladmi.

A ako iste tušíte, všetky tieto opatrenia zasiahnu peňaženky nás, spotrebiteľov. No uvedomme si, či chceme, aby naše deti v budúcnosti bývali na skládkach a pobehovali medzi horami plastového odpadu, prípadne aby bola na každom rohu spaľovňa. Ja to nechcem, a Vy?

Článok bol uverejnený v AI magazne 6/2019.

  • autor:
  • Juraj Majerský, Wittmann Battenfeld SK spol. s r.o.


Mohlo by vás tiež zaujímať



 

Archív článkov

Najbližšie výstavy